miroviny

Tento dopis je určený hlavne Tebe.

Prečo ho teda dávam sem a nepošlem mailom?

Preto, lebo som Ťa spoznal práve vďaka mojim článkom na tomto blogu. Ty si na ne zareagovala tak, ako môže len niekto, kto má srdce plné takého normálneho ľudského dobra, aké je už dnes vzácne. Niekoľko ľudí mi napísalo veľmi pekné komentáre a som im za ne vďačný, lebo mi naozaj pomohli, ale keďže som na ne nereagoval, vzdali to. Len Ty si vytrvala. Tvoje slová boli plné pochopenia aj vtedy, keď iných mrazilo. Ďakujem Ti.  Vieš,  videl som už toľko ľudského trápenia, že by to bolo na niekoľko románov, a práve preto som si istý, že viem, čo má skutočnú cenu.

Ľudské srdce je zázračný orgán. Videl som ho už veľakrát a zakaždým ma fascinovalo, s akou húževnatosťou sa sťahuje a rozťahuje, s  akou energiou vháňa krv do žíl, akoby vedelo, že bez jeho práce by celý ten úžasný stroj, zvaný človek, jednoducho nebol. Srdce vie najlepšie, ako je na ňom ten život závislý, a tak maká naplno. Každý deň, každú minútu, celý život.

Odporúčam ten pohľad každému.

Je to úžasné – ale nie zázračné.

Zázrakom je až to, čo nevidno. Žiadna diagnostika nie je schopná jednoznačne odhaliť to, čo by sa dalo nazvať duchovným rozmerom srdca, ale jeho výsledky sú také výrazné, že ovplyvňujú celý život, okolie,  a vlastne celý svet.

To, akí sme ľudia, je asi tá najdôležitejšia vec na svete.

Žiaľ, takmer všetci tvrdia, že svet je zlý, a preto sa musia brániť, kopú okolo seba a rozdávajú údery, často aj preventívne, a zabíjajú tak všetko dobré, čo v nich je, akoby nevedeli, že takto len zväčšujú zlo, na ktoré tak nadávajú.

Akoby nevedeli, že svet je len taký, akým si ho urobíme my sami.

Ale možno sa iba ponáhľajú. Musia toho stihnúť naozaj veľa a bežia aj vtedy, keď je priam životne nutné na chvíľku postáť a zamyslieť sa. Aj tento môj list prečítajú za pár sekúnd, akoby ich ktosi naháňal. Mrzí ma to, lebo ja som ho písal dosť dlho, zvažoval, hodnotil, prepisoval. Niekomu je to smiešne a ani netvrdím, že je to normálne, ale v mojom živote a práci dosť nutné.

Tá rýchlosť, s akou lietame po svete nám bráni vidieť to podstatné, prečo sa oplatí žiť. Preto je dnes toľko ľudí znechutených, neschopných vidieť nič pekné. Naši blížni sú pre nás len farebnými škvrnami kdesi na pokraji vnímania, lebo vidíme hlavne sami seba.  Schopnosť vidieť srdcom akoby úplne zmizla. Boh je prežitok, zázraky nás už nudia. Niekedy sa mi zdá, že našu planétu ovládli akísi androidi odkiaľsi zďaleka, infiltrovali sa medzi nás a dnes už nevieme, kto je ešte skutočný, kto už len čiastočný a kto už vôbec nie človek.

Práve preto ho hľadám.

Toho celého, skutočného, so srdcom.

S takým tým duchovným, čo ho nevidno.

Na operačnom stole ten rozdiel nevidieť.

Tak ho hľadám inde.

Tu, napríklad.

A našiel som Teba.

Vôbec nepochybujem o tom, že ako tu, tak aj všade okolo je skutočných ľudí ešte veľa, dúfam a verím v to, a je len moja chyba, ak som ich ešte nespoznal, lebo nie všetci sa vedia prejaviť tak, ako Ty. Určite nikto z nás ani sám presne nevie, nakoľko je ešte človekom a koľko je v ňom infiltrovanej krvi, a ak, väčšinou za to ani nemôže.

Stále hľadám.

Známky človečiny.

Kedysi som mal chuť založiť akýsi Klub Skutočných Ľudí, ale predstava, že by to ktosi nazval KSL, postavil sa do jej čela a kandidoval vo voľbách, ma natoľko vydesila, že som od toho rýchlo upustil. Skutoční ľudia politiku nerobia. Skutoční ľudia robia to, čo je potrebné, obrábajú polia, píšu úžasné blogy alebo zachraňujú životy iným skutočným ľuďom. Že pri tom zachraňujú aj androidov je ich povinnosť, keby to vedome neurobili, neboli by už skutočnými ľuďmi –  ale o tom som nechcel.

Tento list je určený hlavne pre Teba, ale Ty možno ani nevieš, aký si Človek. Lebo hoci Tvoje písmenká mi to opätovne potvrdili, reakcie na môj obdiv boli reakciami obyčajného dievčaťa s čistou dušou, ktoré zjavne netuší, kde sa to v nej berie. Ktovie, možnože práve tá čistá duša je poznávacím znamením skutočných ľudí.

Vieš, je pravda, že Ťa vôbec nepoznám, neviem, ako vyzeráš a netuším, ako sa voláš, ale to ma netrápi. Som si istý, že osobne sa nikdy nestretneme, takže tieto veci nie sú podstatné. Tu sme sa stretli v priestore, ktorý nie je ovplyvnený tými 80 percentami mimozmyslovej komunikácie, ktoré sú vraj také dôležité, takže náš styk je čisto srdečný. Možno je chybou, že som tak jednoznačne zameraný len na to srdce, ale ja dôveryhodnejší orgán v ľudskom tele nepoznám. Srdce klamať nevie, lebo nemá na to čas, a prezradí aj to, čo možno ani nechceš. Pre mňa je podstatné, že si mi dovolila doňho nazrieť a viem, že mi to vzalo dych. Tvoje slová sú čisté a krásne a plné nefalšovanej ľudskej človečiny. Ani nevieš, ako veľmi mi to chýbalo!

Viem, máš svojich známych, ktorí Ťa poznajú a majú radi, lebo dokážu poznať Tvoju cenu. A máš aj niekoho, kto Ťa má skutočne rád ako ženu. To preto Ťa nemôžem mať rád ja, tak, ako by som chcel. Viem, že aj Ty máš rada jeho. To preto sa nikdy nestretneme.

Vieš, dlho som váhal, či tento list pošlem a stále neviem, či som dobre urobil. Ak by Ti moje slová mali spôsobiť akýkoľvek problém, prosím, zabudni na ne a zostaň  taká, aká si bola doteraz. Prosím Ťa o to!

Tak, už končím.

Je hlboká noc, všade je ticho, len ja tu straším, lebo musím dokončiť dopis jednému z najkrajších ľudí, akých som v živote stretol.

Dobrú noc, neznáma.

Dobrú noc, Človek.