Tá malá blondínka s nebovo modrými očami to skrátka vedela.
Keď sme už zostali konečne sami, lebo rodičia odišli na návštevu k príbuzným, tvárila sa otrávene a znudene. Až do chvíle, kým zaklapla bránka. V tej chvíli zdvihla zrak. A hoci inak sa jej nepohol na tvári ani sval, z očí jej sršala sopka. Keďže však jej povolaním bolo učenie a výchova nezbedných detí, jej prvým pohybom bol zdvihnutý prst. Asi profesionálna deformácia. Asi strach z prejavu mojich či vlastných pudov, ba možno až obava z deformácie tela, lebo lakťom si pri tom chránila prsia.
Keď mi to urobila prvýkrát, zostal som v pomykove. Že by ma klamali zmysly? Ten zdvihnutý prst, ten štít a tie prísne zovreté pery ma zmiatli. Ale tie oči…
Oblizol som ho.
Ten prst.
Trocha sa zachvel, ale zostal vztýčený.
Znova.
Už sa nedal. Tak som ho vzal do úst celý. Hral som sa s ním, láskal ho jazykom, vyťahoval a znova vsúval do úst, maznal sa s ním a oddával sa mu so zatvorenými očami a stále znova, ten malý prstík bol v tej chvíli celým mojím svetom a tou najúžasnejšou vecou na svete a celá moja bytosť sa doňho pohrúžila. Nevidel som nič, nepočul nič, len sa každým kúskom mysle upínal k tej malej veci v mojich ústach.
Nevidel som ju.
Ani ona mňa.
Ale prišlo to. Spontánne a naraz. A bolo to krásne.
Kdesi som čítal, že ženy závidia mužom a muži ženám. Tie rozdiely. Tú inakosť. A že vraj zárodky tej inakosti sú v každom z nás. A že len zdvihnutý prst mravokárcov nás drží na jednej strane mantinelu.
Asi na tom čosi bude…