Ticho a nič.
Len klopkanie dažďových kvapiek na okno a smutný dych samoty.
Len telefón, odhodený do našej manželskej postele, ktorá už dávno zmenila meno.
Povedala si, že už ťa nebaví neustále mi zdôvodňovať každé svoje rozhodnutie a ja som ti povedal, že už ma nebaví tá samota.
Ty si mi odpovedala, že nech si teda zavolám nejakú šľapku a ja som ti odpovedal, že to snáď nemyslíš vážne a ty si mi vyštekla, že úplne vážne – a zrušila si to…
… a ja sa teraz pozerám na ten mobil na našej manželskej posteli, ako keby si to bola ty. Mám v hrdle hrču a v očiach slzy a ty si tam ležíš a už nič nehovoríš, ako keby si bola mŕtva.
A mobil je ticho, a všade je ticho, len ja tu počúvam svoj vlastný dych, lebo tuším ešte žijem…aj keď si tým nie som celkom istý, lebo pred chvíľou som asi čosi zabil.
A možno sme to zabili spolu.
A možno je to už definitívne mŕtve a nikdy to už neožije.
Neviem si predstaviť, že by som sa miloval v tej našej posteli s inou.
Neviem si predstaviť, že by som jej šepkal to isté, čo tebe, aj keby som vedel, že tebe to nevadí.
Neviem si predstaviť, že by som bol v inej ako v tebe, aj keď viem, že sa ma pokúšaš vypudiť zo seba ako nechcené dieťa, ktoré sa ťa drží zubami – nechtami.
Som v tebe príliš.
Si vo mne príliš.
Snažím sa pochopiť, že ten telefón, to nie si ty, to nemôžeš byť ty, keď je tak ticho, lebo ty si nikdy tak ticho nebola…ibaže by si bola mŕtva.
Neviem si predstaviť, že by si žila a bola pre mňa mŕtva.
Neviem si predstaviť inú v tvojej koži.
Ale možno sme práve zabili posledný kúsok toho, čo je, čo bolo medzi nami a ty už to vieš.
To len ja tu ešte sedím, hľadím na ten mobil na tvojom paplóne, akoby si to bola ty, a dúfam, že ešte žiješ…