Plesk.
Facka ako hrom.
Skoro mi hlava odletela.
„To čo bolo?“ – vykríkla.
Moja šéfka stála predo mnou a z očí jej sršali plamene.
Priznám sa, toto som nečakal.
Bolo už po pracovnej dobe, stáli sme v jej kancelárii, v tom strede firmy, odkiaľ sa rozbiehali nitky ako pavúčie vlákna do všetkých kútov pavučiny a ona mala na sebe ten priliehavý čierny kostým, v ktorom vyzerala tak lákavo a nebezpečne ako čierna vdova. Keď mi pred chvíľou vykričala všetky moje nedostatky, dostal som neodolateľnú chuť na tie jej horúce pery, čo na mňa metali blesky. Bola taká rozvášnená, že som si tie dve vášne pomýlil. Mýliť sa je vraj ľudské, ja som si to však odskákal odtlačkami jej prstov na svojom líci.
Pery som si síce ustrážil, ale pravú ruku nie. Namiesto bozku som ju len pohladil po tvári.
Reagovala okamžite.
Zrejme absolvovala kurz sebaobrany a jej inštinkt môj dotyk vyhodnotil ako útok.
Strelila mi facku, skríkla „to čo bolo“ a ešte sekundu to trávila.
Vzápätí sa na mňa vrhla a začala ma divo bozkávať. Za tri sekundy strhla zo mňa sako a uhryzla ma do jazyka. O ďalších päť sekúnd už mala ruku v mojich nohaviciach, zdrapla ma a ťahala k pohovke v rohu kancelárie. Tam sme ………….
…………………………………………………
…………………………………………………………
„Pani riaditeľka má veľa práce a neželá si byť rušená“ – povedal som asi o hodinu neskôr pánu Nováčikovi štrbinou vo dverách. Pozrel na mňa spoza tých svojich veľkých okuliarov a chápavo sa usmial. Určite pochopil.
„Ufff…“ – vzdychla si, len čo som sa vrátil k pohovke. „To je zlé…“
Odhrnul som jej z čela mokré vlasy a pohladil ju, ale zamračila sa.
„Myslela som, že už tu nikto nie je“.
Znova som ju pohladil, ale odtisla mi ruku a začala sa obliekať.
„Choď už“ – precedila.
…………………………………
O dvanásť hodín neskôr som pred ňou stál znova.
Sedela za stolom a ani na mňa nepozrela.
„Podpíš to“ – hodila predo mňa papier.
„Výpoveď?“
„Prepáč, ale iste chápeš, že si to nemôžem dovoliť“.
Pozeral som sa na ňu, ona na mňa.
Uhla pohľadom, popravila si vlasy, zobrala do rúk nejaké lajstro a zamračila sa.
„Prosím, nekomplikuj mi to…“
Pery mala celkom úzke a zjavne studené.
Úplne studené.
Pozeral som sa na ňu ešte niekoľko sekúnd, ale už svoj zrak ku mne nezdvihla.
Podpísal som to.
Hodil som ten papier pred ňu, otočil sa a vyšiel von.
Už nikdy som sa tam nevrátil.
………………………………………………
Nedávno som kdesi čítal o kanibalizme pavúkov.
Samička vraj hneď po kopulácii svojho partnera zožerie.
Aké šťastie, že som iba človek…