Prvý je pohľad.
Oči sú zázračný nástroj, neomylne spoznávajúci,
že ty a ja …
Áno, pod povrchom, často nehybným ako skala je pohyb, milióny buniek v pohybe, milióny špendlíkov, vypichávajúcich bizarné tvary myšlienok, túžob, snov o šťastí. Pod tým pohľadom sa vnútorné telo napne ako struna a všetky túžby vystrelia ako šíp jediným smerom: tam.
Láska je ako more. Zaplavuje od hlavy až k pätám a vlny bijú a vyplavujú všetky temné komôrky srdca až sú všetky plné, ba preplnené tým modrým šumom diaľok a blízkostí, ach áno, blízkostí až k poslednej bunke, ba, až k tej poslednej.
Vysoko sme vzlietli.
Príliš vysoko a príliš rýchlo.
Prichádza odliv.
Nie, zostaň, netráp ma.
Slová sú hluché a steny prázdne.
Pretrhnutá niť.
Život sa krúti okolo jedinej myšlienky, vtáča spadlo na zem, poudieralo sa o kamene a teraz sa snaží dostať na nôžky a ako-tak krivkať po prachu, aspoň krivkať, za každú cenu sa posunúť o kúsok ďalej, nezostať ležať.
Život sa odvíja ako klbko nití, ďalej a ďalej, len rána už nie sú ružové a obloha býva šedá.
Tak skackáš si smutne, vtáča s polámanými krídlami, s očami ako prázdne studne, s kameňom v hrudi a s trpkým úsmevom na zabudnutých perách.
Zafúkal studený vietor, postŕhal posledné žlté lístie zo stromov, k jesenným mrakom sa vystreli ich nahé ramená a striebrovlasá starenka sa zakrútila do vlniaka.
Už príde zima.