Pamätáš, mami, aké sme kedysi mali Vianoce? Otec vždy kúpil ten najväčší stromček, siahal až po strop, a vyzdobili sme ho spolu. Podával som mu ozdoby, lebo som bol ešte malý chlapec a nedočiahol som tak vysoko, tam musel vešať ozdoby on.
Bol taký veľký, môj otec.
Hovoril, že mi v očiach žiaria iskričky, keď prvý krát zažal sviečky na tom stromčeku, a ja som stál pod ním, celý užasnutý. A malá Danka len sedela na koberci a naťahovala rúčky k tomu zázraku, tlieskala nimi a smiala sa a ty si ju vzala na ruky a smiala sa s ňou a otec vzal na ruky mňa a smiali sme sa všetci spolu…tak veľmi spolu…
Už je to dávno.
Už nie sme spolu.
Dnes som ti volal, či môžem prísť k tebe, keď som sa dozvedel, že aj tieto Vianoce mám byť sám, lebo cez Vianoce by nemal byť nikto sám, ale ty si mi povedala, že už si sa sľúbila Danke a ešte si mi povedala, že tak mi treba. Vraj som už dospelý a musím sám niesť následky svojich činov. A čo som si navaril, nech si aj zjem.
Takže tak.
Niečo si navarím.
A ozdobím si stromček.
A budem doma.
Na Vianoce má byť každý doma.
A nikto nemá byť sám.
A preto si večer sadnem k internetu, vymyslím si nejakú princeznú a napíšem jej…
…a budem mať pocit, že sme spolu…