Zbehol som dolu po chodníčku až k ceste a uvidel ju stáť pod stromami. Krásna, štíhla, dlhovlasá blondínka. Vyzerala ako lesná víla. Vo chvíli toho prvého pohľadu mnou prebleskol taký ten elektrizujúci pocit, ktorý trvá vždy najviac ak sekundu a ktorému sa tuším hovorí šťastie. Veľmi som dúfal, že prvý človek, ktorého po niekoľkých dňoch samoty uvidím, bude krásna žena.
Áno, vyzerala naozaj dobre. Opierala sa o auto a fajčila.
„No konečne“ – to boli prvé ľudské slová po tých dňoch ticha. Ďalšie boli o tom, ako ľutuje, že má na sebe svoj pracovný odev, keby bola vedela, do akej divočiny ide, obliekla by sa ako Rambo. Pravdaže, v minisukni a ihličkových opätkoch sa po lesnom chodníčku kráča ťažko, takže mi navrhla, aby som kdesi požičal fúrik a odviezol ju. Usmial som sa, prvý krát po tých dňoch, schytil ju do náručia a – stále s pocitom, že držím lesnú vílu – vyniesol tým chodníkom až hore.
„Kde sú ostatní?“ – spýtala sa a ja som jej povedal, že na tejto veľkej chate som celkom sám, že som sa práve rozviedol a že sa cítim strašne. Tiež aj to, že som ešte nikdy nič také neurobil, nikdy som nepotreboval dievča na telefón, ale moja bývalá mi to viackrát odporúčala, lebo mi to vraj vyženie z hlavy tie somariny o láske, tak chcem skúsiť, či to zaberá.
„Zaberá“ – riekla tá víla, „ale ty budeš asi dosť ťažký pacient“.
„Vieš, možno by sme ani nemuseli…“
„Žiadne také“ – prerušila ma. „Na psychológiu si nájdi inú. Ja svoju prácu robím poriadne.“
Neklamala.
Svoju prácu urobila poriadne.
Pozeral som sa na ňu o druhej hodine nad ránom , ako leží v mojej posteli a spí, strapatá a vyčerpaná, a pocítil som nekonečnú ľútosť. Pozeral som sa na tú nežnú a takmer detskú tváričku s pocitom strašne hlbokého smútku. Cítil som sa príšerne. Ak toto bola terapia, tak dosiahla účinok úplne opačný. Vyšiel som potichu von, sadol si na terasu a rozplakal sa. Už o chvíľu som nariekal ako decko. Z očí mi tiekli potoky sĺz a nedali sa zastaviť. Lapal som po dychu a prosil Boha, nech to už skončí, ale vôbec sa nado mnou nezľutoval, znova a znova ma trhal na kúsky. Trvalo to hádam aj hodinu. Bolo to strašné…
Ráno ma prebudil chlad.
A ona.
Stála nado mnou so šálkou kávy.
„Klamala som.“ – povedala – „Nezaberá to.“
Sedeli sme na terase, pili spolu kávu a mlčali.
Potom sa zdvihla, vytiahla mobil a zavolala.
„Nie, vyzujem sa“ – usadila ma.
Pozeral som za ňou, ako kráča bosá sťa lesná víla po chodníčku medzi stromami, až kým mi nezmizla z dohľadu…