Milá princezná,
dnes Ti chcem napísať hlavne to, aký som šťastný, že Ti môžem písať. Vieš, ako úžasne mi to pomáha? Vieš, ako veľmi potrebujem vedieť, že tieto moje riadky čítaš? Zakaždým, keď Ti posielam dopis mám pocit, že hádžem fľašu s odkazom do mora s nádejou, že morské vlny, prúdy či osud ju zavejú neomylne k Tebe.
Je toho toľko, čo by som Ti chcel…
Napríklad to, že už ma moja kráľovná neväzní, jednoducho odišla. Už môžem hovoriť…ale nemám komu…a Ty si tak ďaleko. Ústa mám stále zašité, lebo niet nikoho, kto by chcel počúvať to, čo by som hovoril najradšej. Čo by som šepkal do vlasov… o tom, aké sú krásne, ako mi voňajú, ako veľmi túžim dotýkať sa ich…
Verím ale, princeznička moja, že si. Verím, že niekde žiješ a dýchaš a túžiš tak ako ja…po dotyku, po úsmeve, po šťastí… Možno sme veľmi vzdialení, a možno si tu niekde celkom blízko. Možno sa tento môj odkaz vo fľaši poplaví veľmi dlho a veľmi ďaleko, a možnože stroskotá a rozbije sa niekde o skaly. Ale možno sa dostane do tých správnych rúk a tie správne oči si prečítajú tieto riadky.
Veľmi v to verím.
Veď všetko, čo ma drží nad vodou, je viera, nádej, láska…
…tá nikdy nezomrie…