Milá Lucka.
Píšem ti tento list preto, lebo som ti ani nestihol povedať všetko, čo som chcel, tak si to tu môžeš prečítať. Prosím, odpusť mi, ak som ťa sklamal, to som nechcel. A nehnevaj sa už na mňa, ja sa tiež nehnevám, že si sa dostala do môjho bytu bez pozvania. Si naozaj vynaliezavá a odvážna, a keď som vošiel a uvidel ťa ležať nahú na mojej posteli, oveľa viac ako prekvapenie mnou zalomcoval úžas nad tým, aká si krásna.
Priznám sa, ten pohľad mi vyrazil dych.
Vieš presne, ako sa naaranžovať, aby bol účinok maximálny. Ovládaš presne ten úsmev a tie správne slová, ktoré rozpália muža do biela, až prestane vnímať svet a vidí len teba.
Aj mňa si dostala.
Takmer som zhodil zo seba všetky handry a vrhol sa na teba. Takmer som ťa objal a prisal si pery na tvoje, a potom bozkával každý kúštiček tvojho nádherného tela, a vychutnával tú božskú chuť jeho zákutí, takmer som vnikol do teba a miloval sa s tebou vášnivo a bláznivo a úžasne a stále znova, až by sme obaja plakali od rozkoše, až by sa s nami zatočil svet a boli by sme spolu šťastní až na vrchole rozkoší, takmer, takmer…
Nič z toho sa nestalo.
Viem, že milovanie s tebou musí byť úžasné, no mne by tam čosi chýbalo.
Také tie slovká, tie obyčajné slovíčka: ľúbim ťa.
Lebo ja klamať neviem.
Prepáč mi, viem, že odmietnuť ženu je urážka.
Viem, že ten tvoj výkrik: „kašlem ti na lásku, ja chcem teba“, že ten ťa bolel tak isto ako mňa, keď som ti odvetil: „ale ja ťa bez lásky nechcem.“
Vieš, Lucy, milovanie odzadu môže byť vzrušujúce, ale láska odzadu…proste nefunguje.
Aspoň u mňa nie.
Urazila si sa, plesla dverami a odišla.
Preto ti teraz píšem to, čo som ti nestihol povedať.