Ľudia sú všelijakí.
Niekto sa prevlečie životom ani nevie ako.
Nevie, prečo je tu, nevie, kam kráča, nevie, čo chce dosiahnuť.
Iný má pevne stanovené ciele a ide si za svojím hlava-nehlava.
Cieľavedomí ľudia to v ľudskom spoločenstve dotiahnu ďalej, no ich vlastný a súkromný život môže byť veľmi nešťastný, niekedy až natoľko, že sa rozhodnú dobrovoľne ho ukončiť.
Hovorí sa, že keď rozum a srdce bojujú, obvykle srdce zvíťazí.
Prečo?
Lebo pre život je dôležitejšie.
Prastaré inštinkty v nás sú múdrejšie ako naše výmysly, kým to, čo skrývame pod účesom je príliš ovplyvniteľné módou, ctižiadosťou, pozlátkovými efektmi. Rozum nás klame každý deň. Je to nezbedný beťár, ktorý stále vymýšľa dáke zbojstvá.
Srdce nie.
Srdce je niečo ako naša mama.
Od prvej chvíle života nám len pomáha, nesie náš život na svojich pleciach, zodpovedá za naše hriechy a zo všetkých síl ich napráva. Hoci niekedy hovoríme, že je to srdce, kto „vystrája“, kto sa búri proti „zdravému rozumu“, v skutočnosti je to naopak. Srdce nás má príliš rado na to, aby nás klamalo. Srdce nás miluje tak veľmi, že nám dovolí aj „stratiť hlavu.“ Práve srdce je tým trezorom, čo ukrýva ten základný inštinkt, ktorý vie, prečo sme tu, kto sme a kam kráčame.
Ľudia sú všelijakí.
Klamú svoje srdce, zraňujú ho a podvádzajú. Údia ho, opíjajú, stresujú. Keď zaprotestuje, nakŕmia ho tabletkami a podvádzajú ďalej. Nepočúvajú, čo im hovorí. Ak áno, neveria mu. Obetujú svoj život peniazom, kariére, pozlátkovým efektom. Srdcové záležitosti idú bokom. Pokladajú ich za slabosť a nemajú na ne čas. Lásku nahradia sexom a už ju neriešia. Prežijú bez nej celý život a ani o tom nevedia. Ich srdce je iba strojom, čo poslušne koná svoju prácu. Časom im stvrdne natoľko, že už ho neobmäkčí nič. Keďže nič iné ani nepoznajú, pokladajú to za normálne.
Potom zomrú.
Nikto nevie prečo.
Len ich srdce to vie…
…ale už nič nepovie.