miroviny

Vôbec nebola pekná.

Taká malá s veľkým zadkom.

Úplne iná ako herečky na prvých stránkach časopisov.

Keď zostupovala po tom červenom koberci na schodoch festivalového paláca v Cannes, vyzerala ako taká šedá myška.  Nenápadná, stratená v húfe krikľavo poobliekaných turistov zo všetkých kútov sveta. Tá jej tmavomodrá suknička s bielymi kvietkami a lacné biele tričko vyzerali tak obyčajne, že mi hneď padla do očí. Tá jej troška ťarbavá chôdza mi tam, na tom slávnom koberci pripadala taká kontrastne príťažlivá, že som od nej nedokázal odtrhnúť zrak. Vo filme sa takýto okamžik spomalí, aby si divák tú chvíľku očarenia dokázal vychutnať, no mne muselo stačiť len tých pár skutočných sekúnd, kým zišla dolu ku mne.

Stál som práve pred odtlačkami rúk Sophie Lorenovej, Croissette za mojím chrbtom búrila podvečerným ruchom, no ja som videl iba ju.

Obyčajné slovenské dievča z nášho zájazdu.

Videl som ju už predtým v autobuse, cestovala sama, ale nevšímal som si ju, francúzska riviéra je plná silných dojmov a šedé myšky tu zanikajú.

„Ahoj“ – šepla s náznakom úsmevu, keď prechádzala okolo mňa a ja som si uvedomil, že na ňu stále čumím ako na zázrak.

„A…“ – zajachtal som…“hoj“.

Sú v živote chvíle, na ktoré sa nezabúda.

Sú chvíle, kedy sa nevyspytateľná Fortúna zlatým prútikom dotkne ľudskej bytosti a tá sa rozžiari magickým svetlom ako hviezdička na nočnej oblohe a náhodný divák iba…čumí.

Ten okamih trvá len chvíľku a obvykle sa už nikdy nevráti.

Kvietkovanú sukničku XL pohltil pestrofarebný dav bulváru a už som ju nevidel.

Až večer v autobuse.

Nebolo nás veľa, koncom sezóny už ľudia na poznávačky nechodia a tak sme mali každý svoje dvojsedadlo len pre seba.

„Ahoj“ – povedal som, keď sa už farebné svetlá Côte ´d Azur strácali za zadným oknom autobusu.

„A“…otočila sa prekvapene …“hoj“.

Ani o hodinu neskôr ju to prekvapenie neprešlo a stále sa trocha zajakávala. Mala dvadsať štyri a vraj ešte nikdy sa s nikým takto…nerozprávala.

Nad Monte Carlom som ju pohladil po tvári.

Zrozpačitela ešte viac.

Keď som ju chytil za ruku, celá sa rozochvela.

Na diaľnici pri Janove už všetci spali a keď som sa k nej naklonil, sekundu mi hľadela do očí a odvrátila tvár.

„To…“ – potriasla hlavou – „to nejde“.

Jej plachosť ma však ešte viac priťahovala.

Znova som ju pohladil a otočil jej tvár ku svojej. Hľadela na mňa v tej temnote so strachom, ale aj s túžbou, a už sa neotočila. Bozkával som ju vrúcne a vášnivo, so zatvorenými očami a veľmi, veľmi dlho.

Tak dlho som nikdy predtým žiadnu nebozkával.

Oddávala sa tomu bozku ako vyprahnutý pútnik v púšti, keď sa dostane k prameňu. Pila môj dych hlbokými, vrúcnymi dúškami, znova a znova, akoby mal byť v živote posledný. Opájala sa tým bozkom a oddávala sa mu celým telom, celou dušou. Cítil som, ako nesmierne túži po mojom dotyku, aj ja som po nej zatúžil, a zablúdil rukou pod tú kvietkovanú…

Mykla sa.

Vymanila sa mi z náručia, celá zadýchaná, a odtisla moju tvár.

„Nie“ – vyšepla.

Ešte raz som to skúsil, bola taká žiadúca, ale odtiahla sa.

„Prosím“ – šepla naliehavo – odiď“.

Pozeral som sa na ňu, ale odvracala tvár. V očiach mala slzy.

„Odiď“ – zopakovala.

Ráno som na ňu pozeral zo zadného sedadla, kde som strávil zbytok noci. Bola schúlená na tom svojom a zdala sa byť akási menšia. Hľadela strnulo von oknom a ani raz sa neotočila.

Na Nivách vystúpila.

Šiel som von aj ja a snažil sa k nej priblížiť, ale otáčala sa mi chrbtom a tak, aby medzi nami ktosi stál.

Zobrala svoj kufor z batožinového priestoru a, ani sa neobzrúc, tak trocha ťarbavo odkráčala.

Už nikdy som ju nevidel.