Povedala mi, že ma chce zachrániť. Povedala mi, že určite nemá v pláne sa do mňa zaľúbiť, lebo vôbec nie som jej typ, ale už sa nemôže pozerať na tie moje smutné oči, takže pomôcť mi pokladá za svoju občiansku povinnosť. Povedala mi, že strava v našej jedálni je na grc, ona by to do úst nedala a nechce sa mi skladať na veniec, keď sa z toho otrávim, tak mi […]

Verím im všetko, čo mi povedia. Keď som bol malý chlapec, veľmi som sa bál dievčat. Pokladal som ich za akési čudné tvory z inej galaxie, ktoré sem ktosi poslal len preto, aby mi ubližovali. Posmievali sa mi, sácali do mňa, podkladali mi nohy. Už na základnej škole sa mi Dana Hubová cez prestávku postavila do cesty, ruky si skrížila na prsiach a zo vzdialenosti desať […]

Na súdnom pojednávaní vo veci rozvodu môjho manželstva sa zúčastnili len štyri osoby: sudkyňa, zapisovateľka, tá pani v čiernych okuliaroch a ja. Keďže navrhovateľka formulovala svoj návrh zrozumiteľne a odporca neodporoval, súd prebehol hladko a bez problémov. Čierne okuliare zostali trvalo nasadené, pery prevažne úzko zomknuté, žiadne emócie tu nedostali priestor. […]

Nikto ju nemal rád. Tie jej zajačie zuby provokovali rovesníkov k posmeškom už od škôlky. Keď sa usmiala, každý sa zľakol, že ho chce uhryznúť. Tak sa odnaučila usmievať. Rodičia boli vzdelaní, zdedila po nich húževnatosť a cieľavedomosť. Lásku nie. Tú nepoznala. Otec občas pil, aby si trocha zriedil dusnú atmosféru, ktorú doma vyrábala jeho žena svojou […]

Dobre teda. Poslúchnem ťa. Ako vždy. Zabijeme ju. Spolu. Nenechám ťa v tom samu. Aby si nemala výčitky. Vždy som ťa nosil na rukách. Aj s tvojimi hriechmi. Zvládnem aj tento. Posledný. Najväčší. Vraždu. Zabijeme ju spolu. Tú krásnu vílu. Povedala si, že už je príliš stará. Osem rokov. Treba ju vraj už vymeniť. Za mladšiu. Tak. Urobím to. Pre teba. Najprv jej […]

Bola to zlá noc. Povedal som ti, aby si toľko nepila a ty si sa na mňa rozkričala, že čo si to dovoľujem. Že nie si môj majetok a môžeš si robiť, čo chceš. Na dôkaz toho si sa postavila predo mňa, chytila poloplnú fľašu vodky a pila. Nezabránil som ti v tom. Pol fľaše zmizlo v tebe a ja som neurobil nič, lebo viem, ako by to dopadlo. Už som ti raz tú fľašu […]

Pamätáš, mami, aké sme kedysi mali Vianoce? Otec vždy kúpil ten najväčší stromček, siahal až po strop, a vyzdobili sme ho spolu. Podával som mu ozdoby, lebo som bol ešte malý chlapec a nedočiahol som tak vysoko, tam musel vešať ozdoby on. Bol taký veľký, môj otec. Hovoril, že mi v očiach žiaria iskričky, keď prvý krát zažal sviečky na tom stromčeku, a ja som […]

Tak tento bude veľmi smutný. Ťaží ma ako nočná mora, tak sa z nej skúsim vypísať, možno mi to pomôže. Ako mladý chalan som mal bohatú fantáziu. Vymýšľal som si postavy a situácie, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Ezop. Zavše sme zaliezli s mojím mladším bračekom do spálne za manželské postele, sadli si na zem a ja som mu tam celé hodiny rozprával fantastické […]

Plesk. Facka ako hrom. Skoro mi hlava odletela. „To čo bolo?“ – vykríkla. Moja šéfka stála predo mnou a z očí jej sršali plamene. Priznám sa, toto som nečakal. Bolo už po pracovnej dobe, stáli sme v jej kancelárii, v tom strede firmy, odkiaľ sa rozbiehali nitky ako pavúčie vlákna do všetkých kútov pavučiny a ona mala na sebe ten priliehavý čierny kostým, v ktorom […]

Ja poviem ja Ty povieš ja Povieme to slovko obaja Kto je na vine že ním myslíme každý niečo iné?