miroviny

Tak tento bude veľmi smutný.

Ťaží ma ako nočná mora, tak sa z nej skúsim vypísať, možno mi to pomôže.

Ako mladý chalan som mal bohatú fantáziu. Vymýšľal som si postavy a situácie, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Ezop. Zavše sme zaliezli s mojím mladším bračekom do spálne za manželské postele, sadli si na zem a ja som mu tam celé hodiny rozprával fantastické príbehy a dobrodružstvá mojich vymyslených hrdinov. Môj malý bráško ma celé tie hodiny počúval s ústami otvorenými ako vrátka , všetkými zmyslami hltal tie moje fantázie, akoby to bola skutočnosť a ja som ho celý ten čas držal v domnienke, že aspoň čosi na nich pravdy je. Vtedy som si myslel, že predsa rozprávka nemôže nikomu ublížiť a život sám naučí každého človeka rozoznať, čo je pravda a čo nie.

Dnes viem, že som sa mýlil.

Dnes viem aj to, že sila slova môže byť oveľa väčšia, ako som si kedy dokázal predstaviť a pán Exupéry ma poučil aj o tom, ako veľmi je človek zodpovedný za toho, kto mu uverí.

Dnes mám pocit, že som svojho malého brášku zabil.

Odišiel som z domu a nechal ho samého, aby sa bil so životom, takým odlišným od mojich rozprávok. Neviem, ktorá z nich v ňom zanechala pocit, že dobro vždy zvíťazí,  že choroby netreba liečiť, lebo keď bude najhoršie, príde dáky rytier na bielom koni a svojím mečom tú pliagu zahubí. Potom sa tomu všetci zasmejeme, zazvoní zvonec a bude Happy end.

Ja môžem za to, že zomrel.

Vždy som predsa vedel, že nie je celkom zdravý.

Napriek tomu som ho klamal.

Čo na tom, že to boli len rozprávky?

On im veril.

To kvôli mne uveril tomu, že choroby odídu samé.

To ja som mu naštepil pocit nezodpovednosti k vlastnému zdraviu.

Čo na tom, že už bol veľký?

Čo na tom, že už mohol rozoznať pravdu a lož?

Dnes viem, že do človeka sa najviac zapisujú tie prvé zážitky na tomto svete, dokonca už v matkinom tele vníma a ukladá si do pamäti…bol taký malý, keď som ho nakazil, a už to v ňom zostalo. Možno sa mohol vyliečiť, keby sa liečil, ale on radšej veril.

Mne, rozprávkam, zázraku.

Čo na tom, že som mu neskôr dohováral?

Už bolo neskoro.

Už ma nepočúval, tak ako nikto nepočúva toho, kto hovorí čosi iné ako hovoril prv.

Dnes mu už nepoviem nič.

Môžem si tak akurát vymyslieť rozprávku o tom, že ak mu napíšem dopis a uložím ho do počítača, tak sa kdesi medzi zemou a nebom nájde niekto, kto mu ho doručí.

A tak mu píšem: braček môj, zatváraj vrátka.

Aby ti už nikto neublížil.

Verím však, že tam, kde si teraz, tam vládne len pokoj, mier a láska.

Odpočívaj v pokoji, bráško…