miroviny

Nikto ju nemal rád. Tie jej zajačie zuby provokovali rovesníkov k posmeškom už od škôlky. Keď sa usmiala, každý sa zľakol, že ho chce uhryznúť. Tak sa odnaučila usmievať.

Rodičia boli vzdelaní, zdedila po nich húževnatosť a cieľavedomosť. Lásku nie. Tú nepoznala. Otec občas pil, aby si trocha zriedil dusnú atmosféru, ktorú doma vyrábala jeho žena svojou puntičkárskou a buzeračnou povahou, a občasné pripité prejavy lásky, ktoré svojej žene a dcére prejavoval, vždy nemilosrdne zosmiešnila.

Láska je len slovo – to bolo prvé, čo sa doma naučila.

Život je boj – to bolo druhé.

Bojovala. Dievčatá, čo sa jej posmievali, ťahala za vlasy. Chalanov kopala a fackovala. Učila sa dobre. Prísna matka a absencia priateľov ju prinútili sedieť nad knihami viac, ako ostatní. V piatej triede základnej školy mala na vysvedčení samé jednotky, ale dvojku z chovania, lebo rozbila nos riaditeľkinmu synovi. Ten jej bol rozbitý veľakrát. V puberte ju najviac vytáčali sexuálne narážky. Kým ostatné dievčatá sa čoraz viac guľatili, jej postava bola stále chlapčensky hranatá. Zmaturovala s vyznamenaním, ale nevedela, čo je to rande, nepoznala chuť bozku a nikdy sa jej nikto nedotkol tak, aby to nebolelo. Na vysokej to bolo podobné. Pomáhala s učením viacerým, čo za ňou chodili, ale len jeden jej dal aj čosi viac, ako ďakujem. Vyspal sa s ňou z vďačnosti, a potom ešte niekoľkokrát, keď mal mindráky z toho, že ho žiadna iná nechce. Ten posledný krát k nej prišiel aj s fľašou vodky, sťažoval si, že nemá peniaze a keď tú fľašu spolu stiahli, dala mu všetky peniaze aj seba. Nadránom vyskočil z postele, vyvracal sa do umývadla, obliekol sa a odišiel. Už nikdy sa nevrátil.

Bola veľmi húževnatá, dokázala bojovať. V zamestnaní postupovala rýchle. Zarábala. Peniaze boli meradlom úspechu. Keďže nebola zaťažená citmi ani vzťahmi, všetko podriadila kariére. Pravdaže, nebola zo železa, aj jej prúdila v žilách krv, ale prvý krok ku vzťahu urobiť nevedela. Prípadné mindráky riešila alkoholom.  Vždy však osamote. Na víkend sa zatvorila na chate, pila, revala, búchala do stien. V pondelok už sedela v kancelárii, výkonná a spoľahlivá. Nikto nemohol povedať nič negatívne.

Ani ten nový nič nehovoril. Len na ňu pozeral. Akoby ju chcel röntgenovať. Akoby jej chcel  vidieť až do duše. Znervózňoval. Hoci v práci bola perfektná, v otázke citov úplne nemožná. Ani on jej nepomohol. Pozvala si ho na koberec. Po pracovnej dobe. Vytkla mu všetko možné, bolo toho dosť. Len stál a pozeral. Nepovedal nič, ale urobil čosi neslýchané: pohladil ju po tvári. Zareagovala okamžite a tak, ako bola zvyknutá: strelila mu facku. Až o sekundu jej to došlo, vrhla sa naňho a vzala si ho. Úplne celého. Zatočila sa jej hlava. Nedokázala to stráviť. Možno časom by to prišlo, ale táto udalosť sa dostala von a ona ju musela riešiť, tak sa ho hneď na druhý deň zbavila. Vyhodila ho. Chcela zabudnúť, ale nešlo to. Ten muž v nej čosi zobudil a nešlo to zastaviť. O pár týždňov ho vyhľadala. Povedal jej, že ju chce zachrániť.

„Pred kým?“

„Pred tebou.“

„Je to možné, aby si miloval aj nemožné dievča?“

Neodpovedal, len ju znova pohladil.

Svadba bola o dva mesiace.

Happy end?

Ale kde…život predsa nie je nejaký príbeh na blogu. Život ide ďalej. Spolužitie je o inom: o prispôsobení, o empatii, o tolerancii. Niekoľko mesiacov bola šťastná. Áno, určite bola. Ten muž ju ľúbil. Nosil ju na rukách. Noci plné vášne. Raňajky do postele.  Ráno bozk medzi dverami na rozlúčku. Telefón do práce?

„Nie, nevolaj mi, vyrušuje ma to a robí zlý dojem.“

Sám mal v novom zamestnaní dosť povinností a tak sa stretávali čoraz menej.

„Cez víkend nebudem doma, drahý.“

Semináre, školenia, oficiality. Postupovala. Vzťahy so zahraničnými partnermi sa prehlbovali. Peniaze sa sypali. Ďalšie auto, chata, dom. Z dovolenky sa musela vrátiť skôr. Nebol čas. Doma sa ukazovala čoraz zriedkavejšie, obvykle len na pár hodín. Neskôr už ani to nie, len vrazila dovnútra, prezliekla sa a letela zasa preč.

„Už som ti povedala, aby si mi nevolal, keď to bude možné, zavolám ti.“

Bol sám. Večer prišiel do prázdneho bytu, vyspal sa v prázdnej posteli a ráno sám odišiel. Týždne, mesiace, roky. Tí noví arabskí partneri ju zdržiavali čoraz viac. Najviac ten posledný. Vraj je rozprávkovo bohatý.

„Nemusím sa ti spovedať, nie som tvoj majetok.“

„Ľúbim ťa.“

„No a? …si úplne nemožný.“

Vianoce strávil sám.

Po Novom roku mu to oznámila:

„Odchádzam. Nechaj si všetko, nechcem nič…ale nebudeš mi robiť problémy.“

Rozvodové pojednávanie bude čoskoro.

Happy end…?