miroviny

Verím im všetko, čo mi povedia.

Keď som bol malý chlapec, veľmi som sa bál dievčat. Pokladal som ich za akési čudné tvory z inej galaxie, ktoré sem ktosi poslal len preto, aby mi ubližovali. Posmievali sa mi, sácali do mňa, podkladali mi nohy. Už na základnej škole sa mi Dana Hubová cez prestávku postavila do cesty, ruky si skrížila na prsiach a zo vzdialenosti desať centimetrov sa mi zaškľabila do tváre:

„Si úplne nemožný!“

Potom do mňa sotila a hrdo odkráčala.

Obdivoval som ju.

Bola taká odvážna.

Neskôr do mňa na šatni vrazila tak, že som spadol na zem. Stála rozkročená nado mnou, pozerala na mňa totálne pohŕdavým pohľadom a cedila cez zuby:

„Vy chlapi ste obyčajné svine, myslíte len na to jedno“.

Najradšej by som ju vybozkával…ale bál som sa. Neopovážil som sa jej dotknúť, lebo som si myslel, že by ma zabila.

Veril som jej každé slovo.

Vtedy som ešte nevedel, že tieto ufónky hovoria vždy čosi iné, ako si myslia.

„Máš smutné oči“ – povedala mi neskôr moja prvá milenka, o desať rokov staršia žena, keď sme ležali vedľa seba, vyčerpaní celonočným milovaním. „Ty nie si šťastný?“

„Som, láska moja“ – zaklamal som, aby som jej urobil radosť, ale cítil som sa ako…sviňa.

Ani neskôr to nebolo lepšie. Tá krásna blondínka, do ktorej som bol zaľúbený až po uši, tak tá ma vôbec nešetrila. Vraj svoju lásku jej dokážem najlepšie tak, že od nej nebudem chcieť sex.

Aj jej som uveril.

Zbožňoval som ju.

Nosil som ju na rukách.

Bozkával som ju, vtedy na chate, bozkával som ju úplne celú, a najviac na tých najkrajších miestach, a hoci som trpel ako kôň a moje mužstvo mi explodovalo v nohaviciach už dávno predtým, neprestal som, kým nevybuchla aj ona.

Milovali sme sa?

Nemilovali?

Veľmi sa bála skutočného sexu a ja som veľmi chcel, aby bola šťastná…

Vraj bola.

Vraj mi bola vďačná.

Dnes už má dve deti…s iným.

Ja deti nemám.

S inou.

Nechcela ich.

Teraz sme rozvedení, osem rokov života je v nenávratne a naše deti sme pochovali ešte prv, ako sa narodili.

Prečo?

Lebo som jej uveril, že ešte máme čas. Že ešte musíme toto a hento a vlastne deti sú len na oštaru. Pôrodné bolesti, smradľavé plienky, prebdené noci. Starosti, problémy, nevďak.

Uveril som jej.

Veď kto iný by mal o tom vedieť lepšie ako žena – nositeľka života?

Teraz som sám.

Rád by som znova uveril, ale nemám čo a nemám komu…