miroviny

Prvý je pohľad.

Oči sú zázračný nástroj, neomylne spoznávajúci,

že ty a ja …

Áno, pod povrchom, často nehybným ako skala je pohyb, milióny buniek v pohybe, milióny špendlíkov, vypichávajúcich bizarné tvary myšlienok, túžob, snov o šťastí. Pod tým pohľadom sa vnútorné telo napne ako struna  a všetky túžby vystrelia ako šíp jediným smerom: tam.

Láska je ako more. Zaplavuje od hlavy až k pätám a vlny bijú a vyplavujú všetky temné komôrky srdca až sú všetky plné, ba preplnené tým modrým šumom diaľok a blízkostí, ach áno, blízkostí až k poslednej bunke, ba, až k tej poslednej.

Vysoko sme vzlietli.

Príliš vysoko a príliš rýchlo.

Prichádza odliv.

Nie, zostaň, netráp ma.

Slová sú hluché a steny prázdne.

Pretrhnutá niť.

Život sa krúti okolo jedinej myšlienky, vtáča spadlo na zem, poudieralo sa o kamene a teraz sa snaží dostať na nôžky a ako-tak krivkať po prachu, aspoň krivkať, za každú cenu sa posunúť o kúsok ďalej, nezostať ležať.

Život sa odvíja ako klbko nití, ďalej a ďalej, len rána už nie sú ružové a obloha býva šedá.

Tak skackáš si smutne, vtáča s polámanými krídlami, s očami ako prázdne studne, s kameňom v hrudi a s trpkým úsmevom na zabudnutých perách.

Zafúkal studený vietor, postŕhal posledné žlté lístie zo stromov, k jesenným mrakom sa vystreli ich nahé ramená a striebrovlasá starenka sa zakrútila do vlniaka.

Už príde zima.