miroviny

Pamätáš, mami, aké sme kedysi mali Vianoce? Otec vždy kúpil ten najväčší stromček, siahal až po strop, a vyzdobili sme ho spolu. Podával som mu ozdoby, lebo som bol ešte malý chlapec a nedočiahol som tak vysoko, tam musel vešať ozdoby on.

Bol taký veľký, môj otec.

Hovoril, že mi v očiach žiaria iskričky, keď prvý krát zažal sviečky na tom stromčeku, a ja som stál pod ním, celý užasnutý. A malá Danka len sedela na koberci a naťahovala rúčky k tomu zázraku, tlieskala nimi a smiala sa a ty si ju vzala na ruky a smiala sa s ňou a otec vzal na ruky mňa a smiali sme sa všetci spolu…tak veľmi spolu…

Už je to dávno.

Už nie sme spolu.

Dnes som ti volal, či môžem prísť k tebe, keď som sa dozvedel, že aj tieto Vianoce mám byť sám, lebo cez Vianoce by nemal byť nikto sám, ale ty si mi povedala, že už si sa sľúbila Danke a ešte si mi povedala, že tak mi treba. Vraj som už dospelý a musím sám niesť následky svojich činov. A čo som si navaril, nech si aj zjem.

Takže tak.

Niečo si navarím.

A ozdobím si stromček.

A budem doma.

Na Vianoce má byť každý doma.

A nikto nemá byť sám.

A preto si večer sadnem k internetu, vymyslím si nejakú princeznú a napíšem jej…

…a budem mať pocit, že sme spolu…