miroviny

Bola to zlá noc.

Povedal som ti, aby si toľko nepila a ty si sa na mňa rozkričala, že čo si to dovoľujem. Že nie si môj majetok a môžeš si robiť, čo chceš. Na dôkaz toho si sa postavila predo mňa, chytila poloplnú fľašu vodky a pila.

Nezabránil som ti v tom.

Pol fľaše zmizlo v tebe a ja som neurobil nič, lebo viem, ako by to dopadlo.

Už som ti raz tú fľašu z ruky vytrhol a vyhodil ju von oknom. Vrhla si sa na mňa ako zmyslov zbavená a začala ma mlátiť hlava-nehlava. Nadávala si pritom ako starý kočiš a keď som ťa objal a znehybnil, zasyčala si: ak ma okamžite nepustíš, prisahám, že už nikdy viac sa ma nedotkneš.

Uveril som ti a pustil ťa.

Tá predstava bola príliš desivá.

Vtedy si piť prestala a ja som sa ťa smel dotýkať ešte tri mesiace, až do tej zlej zimnej noci na chate, kedy si opäť chytila slinu.

Nesmel som ti brániť.

Nechcel som ťa stratiť.

Vydrúľala si pol fľaše vodky na ex a ja som neurobil nič.

Stála si predo mnou s tou prázdnou fľašou v ruke, pozerala na mňa tým svojím pohŕdavým pohľadom a cedila: Si srab. Ani ma poriadne potrtkať nevieš.

Vstal som a urobil krok k tebe.

Bleskovo si uskočila, tresla fľašou o roh krbu a postavila sa s tým ostrým nástrojom do bojovej pozície: No poď, poď si pre mňa.

Zastal som: Prosím ťa, neblázni…

Zaškerila si sa: Bojíš sa, čo? Tak sa bráň, ty srab.

Vrhla si sa s tým kusom skla proti mne, ja som sa uhol a ty si spadla na zem tak nešťastne, že sa ti to sklo zarezalo do krku. Vystrekla krv, ty si vykríkla a ja som skočil k tebe. Chrčala si a metala sa po zemi. Rana vyzerala strašne, krv tiekla cícerkom a ten šál, čo som ti dal na krk bol o pár sekúnd presiaknutý. Schmatol som ťa a vyniesol do auta. O chvíľu som už uháňal po lesnej ceste a jednou rukou ti stláčal to miesto na krku, kadiaľ z teba unikal život. Asi trikrát som vyletel z cesty do záveja, ale vždy som sa dostal späť. Na hlavnej som na to dupol a letel ako o život. Myslím, že som ti celú cestu kričal čosi ako:  Vydrž, zlatko, už tam budeme, neboj, miláčik, prežiješ to…

Stihol som to.

Vraj o päť minút dvanásť.

Zachránili ťa.

Keď som o pár dní nato kľačal pri tvojej posteli a držal ťa za ruku, trocha trpko si sa usmiala a povedala mi: Nečakaj, že ti budem vďačná, to teda nie.

Pohladil som ťa: Neboj, veď už ťa poznám.

Nedávno sme sa pohádali.

Zakričala si na mňa, že si si ma aj tak zobrala len z vďačnosti za to, že som ti zachránil život.

Vždy sa ti snažím veriť, teraz ale naozaj neviem, čo…