Na súdnom pojednávaní vo veci rozvodu môjho manželstva sa zúčastnili len štyri osoby: sudkyňa, zapisovateľka, tá pani v čiernych okuliaroch a ja. Keďže navrhovateľka formulovala svoj návrh zrozumiteľne a odporca neodporoval, súd prebehol hladko a bez problémov. Čierne okuliare zostali trvalo nasadené, pery prevažne úzko zomknuté, žiadne emócie tu nedostali priestor. Až po vynesení rozsudku a vyjdení zo sály, keď už z programu zostalo len to záverečné podanie rúk na rozlúčku, sa tie okuliare po prvý krát otočili ku mne a tie pery vyriekli jediné slovo: prepáč. V tej chvíli som oľutoval, že nemám okuliare aj ja, lebo v nasledujúcej sekunde mi do očí vbehli slzy a v ďalšej sa moja ruka dotkla tej tváre a pohladila ju tak, ako kedysi…vlastne som jej chcel dať tie okuliare dolu, aby som sa dozvedel, čo sa deje za nimi, ale keďže každý človek má právo na svoje súkromie a žiadny iný nemá právo ho rušiť, zostalo len pri tom pohladení. O ďalšiu sekundu už boli tie okuliare odvrátené a o ďalšiu aj celá postava, takže k tomu záverečnému bodu programu už ani nedošlo. O ďalších pár sekúnd už tá postava nastupovala do veľkého čierneho Mercedesu, čo tu na ňu celý čas čakal, potom šofér pridal plyn a osem rokov života sa definitívne skončilo.
A ja?
Stále mám zašité ústa a neviem o tom hovoriť, ale už aspoň píšem.
Možno raz sa mi obnovia všetky vitálne funkcie a začnem znova žiť.
Teraz si beriem týždeň dovolenky a idem na chatu. Budem tam celkom sám, asi budem trocha piť, revať a búchať do stien, ale verím, že to prejde.
Čo bude potom, to naozaj neviem…
Dúfam len, že si na tej chate úplne ...
:(.. ved vieš.. šepcem.. ale zase..všekto... ...
Držím palce na "Novej ceste"!... ...
Neplač za ženou, ktorá o Teba nestojí.... ...
Prejde, neboj, chce to iba čas. Ja ...
Celá debata | RSS tejto debaty