Ani neviem, či je veriaca. Dúfam, že nie. Dúfam, že si ani neuvedomuje, že svojím chovaním naplňuje skutkovú podstatu porušovania božieho prikázania: nepožiadaš manžela blížnej svojej.
Lebo mňa požiadala.
Najprv o pero.
Sedeli sme na porade, ona náhodou vedľa mňa, a písatko si, hi hi, zabudla. Naklonila sa pritom ku mne tak blízko, že sa jej pery takmer dotýkali môjho ucha. Keď som sa k nej otočil, hľadela do tých mojich zo vzdialenosti…asi tak sekundu pred bozkom. V tých očiach bolo všetko, čo si len priemerná fantázia priemerne potentného samca dokáže predstaviť. Zatočila sa mi hlava. Ešte šťastie, že som sedel. Ešte šťastie, že dosť vzadu, takže si nás nikto, dúfam, nevšimol. Tá sekunda bola ale strašne dlhá. Za tú sekundu mi stihla tými očami povedať všetko, aj to, čo som nikdy nevedel. To už nebola erotika, to bolo porno.
„Prosím“ – vyjachtal som a otrčil ho.
To pero.
Takmer sa roztopila.
„Ďďďďakujem“.
Vzala ho do ruky, chvíľu naň zamyslene pozerala, potom na mňa akosi súcitne pozrela, zošpúlila pery a čosi si ním zapísala. Až teraz som si všimol, že z chrbta zápisníka trčí iné pero, to jej. Ešte chvíľu si s tým mojím klopkala po líci a potom ho, akoby mimochodom, presunula k ústam a oblizla. Videl som to zreteľne, hoci len jedným okom a iba na zlomok sekundy, keď sa jej jazyk stretol s mojím okom. Trafila presne.
Samozrejme, električnosť tej chvíle som cítil len ja, porada bola príliš vážna, nedostatky alarmujúce a hrozil vážny prieser. Čo hrozilo mne, to som pochopil už o chvíľu. Riaditeľ totiž poradu ukončil so vztýčeným prstom, a v tej chvíli sa vztýčila aj ona. Ten pohyb bol taký premyslený, že len slepý by si nevšimol, že pod polopriesvitnými bielymi nohavicami nemá nič, len seba.
Skoro mi zabehlo.
A keďže som ešte nevstal, naklonila sa ku mne a šepla: vraciam… Ponúkla mi pritom výhľad, na aký sa nezabúda. Potom, vedomá si svojich predností, odplachtila.
Som zvedavý, čo mi vyvedie zajtra…
Celá debata | RSS tejto debaty